Leto s Čolkou

Keď sa vás jeseň opýta, čo ste robili v lete, spomeňte si na WUCC. Majstrovstvá Sveta boli pre mnohých z nás neuveriteľným zážitkom. Dokonca aj my, čo sme nehrali sme si ich užívali naplno. Poďme sa teda pozrieť, ako tento sviatok všetkých frisbijérov a potom aj celé leto vnímala hráčka tímov Outsiterz, Hot Beaches a Lay Ds a členka výkonnej rady SAF Veronika „Čolka“ Čolláková.
S Čolkou som chcel spraviť rozhovor hlavne preto, že toto leto absolvovala niekoľko veľkých Európskych turnajov, a to vždy za iný tím. Na Majstrovstvách Sveta v Prahe hrala s elitným českým ženským tímom Hot Beaches, na juniorských Majstrovstvách Sveta vo Florencii za Slovenskú juniorskú reprezentáciu, na CELke v Rakviciach za slovenský ženský tím Lay Ds (a samozrejme na turnaji Manic Miner hrala za svoj domovský tím Outsiterz). Na ktorom z nich sa jej najlepšie hralo čo bol pre ňu najväčší letný frisbee zážitok? Prečítajte si.

Najviac sa mi páčil a najväčším zážitkom bolo WUCC, teda Klubové Majstrovstvá sveta v Prahe. Taktiež to bol aj cieľ mojej tohtoročnej sezóny. Teda hlavný cieľ, pretože po tom nasledovali ešte juniorské majstrovstvá sveta do 23 rokov. Celkovo atmosféra v Prahe bola neskutočná. Pamätám si to ako teraz, keď sme v prvý deň prišli na registračku, pomaly za začali stretávať baby z tímu, videli ako sa schádzajú frisbisti z celého sveta a atmosféra graduje k prvému hraciemu dňu. Celkovo zažiť Majstrovstvá sveta a dokonca na nich môcť hrať bolo pre mňa ešte pred rokom nepredstaviteľným snom.

A treba športovo dodať, že tím Hot Beaches hambu nespravil a dvanáste miesto rezonovalo v českej verejnosti po MS.

Áno, 12 miesto je nádherný úspech. Myslím si, že tím fungoval skvelo. Hlavne som mala pocit, že hrá vyrovnane celý turnaj. Nemali sme žiaden slabší zápas, možno tak slabšie chvíľky, ale to sa pri hraní 100 minútového zápasu stratí. Ja osobne som mala z turnaja veľmi dobrý pocit a aj z tímu ako takého, jeho fungovania, hry, poctivo sme sa stretávali hodinu a pol pred zápasom a rozcvičovali. Keď si to tak rýchlo prebehnem, tak sme hrali 10 zápasov, z toho 4 vyhrali a to vcelku jednoznačne, 3 prehrali o bod, čo bola naozaj veľká škoda, pretože hociktorý z tých zápasov nás mohol posunúť vyššie a 2 sme prehrali síce kruto, ale boli to nakoniec zápasy proti finalistkám americkým Fury a japonským UNO.

Je síce pravda, že keby sme mali trochu viac šťastíčka a hociktorý z tých zápasov namiesto prehry o bod vyhrali, tak sme mohli byť aj v prvej desiatke. To bol presne druhý smolný zápas proti japonskému univerzitnému tímu Chuckyo University Naughty Kids. Výhra nad nimi nás mohla posunúť do prvej 10tky. Napriek tomu si myslím, že sme predviedli veľmi kvalitný výkon. Veľmi nás potešila výhra nad súčasnými európskymi majsterkami Iceni, nad ktorými sme vyhrali suverénne. Taktiež ku koncu zdramatizovaná úvodná hra so Stormom, ktorú sme napokon znova o bod prehrali nám ukázala, že aj s mimoeurópskymi súpermi budeme vedieť zahrať solídnu hru a majú sa čoho báť.

Zápas s kanadským tímom Storm bol vybraný ako otvárací zápas celých Majstrovstiev. Chceli sme samozrejme vedieť, ako prebiehal, a ako sa hralo pred toľkými divákmi a kamerami.

To že budeme hrať otváraciu hru sme sa dozvedeli niekoľko týždňov pred WUCC. Súper sa však menil. Pôvodne to mali byť tuším japonky, ale nastali nejaké zmeny v nasadení a v rozpise, tak sme napokon dostali Storm. Moja prvá reakcia bola čisto fyziologická, vyschnuté hrdlo a zrýchlený tep. Pár dní pred majstrákmi som pri pomyslení na úvodný zápas pociťovala istú dávku adrenalínu a nervozity. Keďže som už jednu show game zažila na XEUCF v Londýne v mixovej hre s Outsitermi, tak som vedela čo to obnáša. Mierna nervozita pred zápasom a o to väčšie nasadenie v zápase, vyhecovanie na hranice svojich možností.

Prvý hrací deň sme až do skorého večera nemali čo robiť, boli sme sa pozreť na zápas Silence-Buzz Bullets a pomaly nasávali čím ďalej tým hustejšiu atmosféru očakávanej otváracej hry. Vedeli sme že nás príde podporiť cela česká, slovenká a dokonca až európska frisbee komunita, priatelia, rodina. Očakávali sme niekoľko stoviek až tisícok divákov a to len naživo a ďalších neviem koľko divákov zavesených na strižni (www.strizna.cz). Nevedeli sme, čo od súpera čakať. Vedeli sme iba, že je lepšie nasadený ako my, ale že to nemusí nič znamenať. Náš cieľ bol jasný: zahrať čo najvyrovnanejšie a ak sa dá tak vyhrať.

Asi prvé 4 body sme si každý tím držali svoje útoky. Potom však z našej strany prišlo nieľko nešťastných chýb a Storm odskočil o 5 bodov. Za stavu 7:2 sme brali time-out. Znížili sme, ale polčas aj tak patril kanaďankám. Potom sme sa však vzopreli a veľká pochvala patrí Veu, ktorá odviedla veľký kus práce, dokázala v jednom momente blokovať disk na jednej strane ihriska, prebehnúť celé ihrisko a skórovať. Za stavu 13:12 sme boli asi najbližšie k zvratu. Kanaďanky sa ale rozbehli, a dali na 16:12 pričom sa hralo do 17. Tu by človek povedal, že všetko je stratené, ale dokázali sme takmer nemožné. Neskutočnou hrou a takmer neuveriteľným come backom sme zvrátili stav až na 16:16. Tu bolo vidieť ako hlavne psychicky pozdvihla celý tím práca ktorú tam odviedla Veu. Žiaľ, posledný víťazný bod sa nám nepodarilo dať a prehrali sme najtesnejšie ako sa dalo. Napriek tomu si myslím, že táto naša hra ostane dlho v pamätí ľudí čo to videli a ukázali sme, že aj napriek prehre máme na veľa.

A ako vnímala Čolka svoj vlastný individuálny výkon na Majstrovstvách?

Boli tam aj tmavšie aj svetlejšie chvíľky. Nie veľmi dobre sa mi hralo v úvodnom zápase proti Stormu. Po celodennom pobyte na slnku mi podvečer približne v polčase prišlo zle a potom sa to trochu viezlo. Zvyšok turnaja to už bolo okej. Nemyslím si, že som hrala zle, ale ani som nejako nehviezdila. Pamätám si zopár obrán proti japonkám, ktoré mi zdvihli sebavedomie, ale inak nič význačné. Čo ma z mojej súkromnej sféry mrzí je, keď som si dodatočne pozrela úvodnú show game, kde som bola v poslednom bode len pár milimetrov od obrany. To naozaj zamrzí a bol nás tam viac. Celkovo výkony všetkých hráčok boli sústredené a koncentrované a baby sa dokázali obetavo hodiť a bojovať o každý disk.

Človeka pri týchto slovách napadne, ako sa vlastne baby zo Slovenska dostali do elitného českého tímu, teda vlastne ani nenapadne, ale Čolka sa v tom momente silno nadýchne, a zastaviť sa nedá.

Celé to začalo niekedy na prelome jesene a zimy. Toho času sa prerozdeľovali bidy na Majstráče a my sme sa dozvedeli, že Slovensko dostalo bid iba na open tím, pričom sme žiadali o open aj woman. Počas mojej vtedajšej návštevy Prahy som zablúdila na tréning Žltej Zimnice, kde bola aj Ája, kapitánka Hot Beaches. Tá mi ponúkla, či by som nemala záujem sa zapojiť do prípravy na WUCC s Hot Beaches spolu s ďalšími pár Slovenkami a skúsiť sa prebojovať do finálnej zostavy. Samozrejme, príprava zahrňovala niekoľko veľkých európskych turnajov a 2 kempy, plus štartovanie na českej open lige ako výsostne ženský tím Hot Beaches. Do prípravy sa nás zapojilo 5 báb, menovite Katka Boďová, Beata Turanová, Peťa Moravková, Kaja Pinterová a ja. Doteraz ďakujem Áji a myslím, že hovorím za všetky baby, že sme dostali možnosť sa vôbec do prípravy zapojiť a samozrejme v mojom prípade aj hrať, hlavne s takým kvalitným tímom ako je Hot Beaches. Pre informáciu doplním, že do finálnej zostavy, ktorá sa dostali 4 slovenky. Na začiatku bolo v zostave niečo vyše 25 báb.

Príprava bola náročná a vyčerpávajúca po všetkých stránkach. Fyzicky, psychicky, finančne, časovo. Absolvovali sme ako Hot Beaches obe české ligy v open kategórii. Bolo veľmi otázne ako to dopadne. Čisto babský tím v chalanských zostavách, to môže byť frustrujúce kvôli prehrám, pretože aj u toho najlepšieho technického tímu fyzickosť nezaprieš. Napriek tomu to ja aj zvyšné hráčky hodnotíme pozitívne. Človek musí naozaj bežať naplno a cuttovať, keď má na sebe zaveseného o hlavu vyššieho chalana. Ďalším veľkým turnajom bol Tom`s Turney v Brugách Belgicku. Veľmi dobrý a kvalitne obsadený turnaj. Vo finále sme prehrali s Copenhagenom. Škoda tej prehry, ale bol to len začiatok prípravy.Potom sme ešte absolvovali kemp v Mníchove spolu s Woodchicas a Jinx, ktorý dopadol fiaskom. Vyzeralo to, že na zápasy nastupuje naše béčko. Potom kemp na domácej pôde, kde sme sa venovali hlavne taktike a jednotlivým stratégiám a nacvičovaniu postov, až nakoniec takmer vrchol prípravy Windmill Amsterdam, kde sme šli obhajovať titul. Tento turnaj nevyšiel podľa predstáv a titul sme neobhájili a odišli sme s nepopulárnym zemiakom. Hra bola ako na hojdačke, od totálnej prehry s Yakou 4:15, až po vcelku pekné akcie. V semifinále nás dosť rozdrtili Woodchicas a čo sme nečakali a nechceli o bronz nás pripravili Fínky z Viima. Celkovo sme predviedli nevyrované výkony, čo sme do WUCC dokázali odstrániť. Treba ešte dodať, že sme aj so slovenskými babami do rozbehnutého tímu veľmi dobre zapadli a pred každou jednou prípravnou akciou som sa neskutočne tešila na víkend, na turnaj a na to, že sa zase spolu vidíme. Aj teraz po WUCC sa s hráčkami z HB stále radi vidíme. Týmto by som chcela poďakovať Áji za to, že sme dostali možnosť hrať v Prahe, celým HBčkám za to že sme mohli hrať v tomto tíme a že sme si vytvorili také dobré vzťahy aké máme. Veľmi sa z toho teším a ešte viac si to vážim.

Majstrovstvá Sveta do 23 rokov a CEL

Po Klubových Majstrovstvách Sveta, ktoré boli jednoznačným vrcholom sezóny sa uskutočnili Majstrovstvá Sveta do 23 rokov, ďalší veľký turnaj, ku ktorému smerovala dlhšia príprava. Slovenskí juniori absolvovali už dlšie spoločné tréningy, ako tím nastúpili do jarnej tímovej ligy BOUL, absolvovali spolu aj prípravný turnaj v Poysdorfe (kde síce Čolka nebola, ale treba to spomenúť). Ako teda vypadal týždňový turnaj v Taliansku, ako tam Slovenská omladina hrala, a ako sa dá brať piate miesto v kategórii Mix, kde hrala aj Čolka?

Celkovo piate miesto je skôr sklamaním ako potešením. Viacerí sme tam šli s väčšími očakávaniami a po tom, čo som videla aj hru ostatných tímov, tak naše očakávania boli oprávnené. Spočiatku boli naše výkony veľmi hektické a rozpačité, čo si odniesol prvý zápas s Nemeckom. Ten sme prehrali, pričom to nebol súper, ktorý by mal vyložene navrch. Všetko to bolo spôsobené našou hrou. Tento zápas sa nakoniec ukázal ako kľúčový na turnaji a len kvôli nemu sme nepostúpili hore. Systém pri ôsmych tímoch bol taký, že sa hralo každý s každým, a z výsledného umiestnenia išli prví štyria do bojov o medaile a zvyšní padli dole. Smolou nám tiež bolo, že niektoré zápasy nedopadli ako by sme očakávali, ako napríklad že Poliaci porazili Belgičanov, s ktorými sme prehrali a pritom Poliakom sme doslova nadelili kotol 17:7.

Dôvod neúspechu nastal hlavne v zápase proti Nemcom, tam bola cítiť absolútna nezohranosť, chaos, taktiež najvýraznejšie som tam pociťovala rôzne štýly hry. To, že sme neboli zohratí bolo následkom celkovej sezóny, ktorá bola tak nabitá, až praskala vo švýkoch. Napríklad ja a Beatka sme nemali čas sa venovať juniorskej príprave, pretože sme boli až po uši zahrabané v príprave s Hot Beaches, podobne na tom boli Aďo, Marek a Jožo, ktorý hrali s MorHo. Nám s Beatkou sa kryli aj kempy s prípravným zápasom. Celkový výsledok by som z mojej strany nazvala sklamaním, ale čo iné sa dá robiť ako poučiť sa a v budúcnosti to zlepšiť. A ako ja vnímam hru v mixovej repre z môjho súkromného pohľadu? Mne osobne sa hralo dobre, až na tie podmienky, každým zápasom sme sa viac videli a hra nás teda viac bavila. Keďže Florencia bola 2 týždne po WUCC, kde hrali naozaj TOP tímy, tak som aj pociťovala, že pri útoku mám viac voľnosti. Baby na výnimky neboli až na takej úrovni. Dokázali sme tu hru tvoriť a s našimi šikovnými chalanmi sa dá len a len dobre hrať.

Veľmi milo som bola prekvapená z hry Mikiho a Lukyho Kvetana, s tými som si vždy rada zašla na lajnu. Zvlášť, keď si ich pamätám ako ešte začínali a kde sú teraz.(A že toto nebolo dohodnuté!) V Taliansku bolo hlavne horúco, veľmi to nepridávalo na nálade vzhľadom na to, že organizácia bola mizerná a o kvalite trávnikov sa nedá ani rozprávať. Hralo sa na hypodrome, teda o nejakej ihriskovej tráve sme mohli snívať, ja osobne som snívala o ihriskách v Prahe. Po 3 dňoch sa ihriská zmenili na takmer piesok a v tom prachu čo sa tam víril to bolo o to nepríjemnejšie. Myslím, že Taliansko by som si viac užila z pozície turistu čľapkajúceho sa niekde pri mori ako reprezentačného hráča na majstrovstvách sveta.

Pekný report z tohoto turnaja od Škrečka a aj fotky od Lucky ako dôkaz krásneho trávničku nájdete na stránke Outsiterz.org. Prejdime ale k poslednému turnaju, o ktorom som sa chcel porozprávať, a to CELka v Rakviciach (turnaj, v ktorom sa dá vybojovať účasť na turnaji v Norimbergu, na ktorom sa dá vybojovať účasť na Európskom klubovom finále v Španielsku), kde Čolka hrala pre zmenu za slovenský tím Lay Ds a mala možnosť teda porovnať ženské tímy v Čechách a na Slovensku.

CEL bol projekt, ktorý mal podporiť slovenský ženský ultimate. Dostatočne si s babami, čo hrali v Hot Beaches uvedomujeme, ako bola táto sezóna pre nás náročná, ale o to kvalitnejšie sme si zahrali. Zvyšné baby na Slovensku mali však tých príležitosti menej, keďže boli poznačené absenciu tých najlepších hráčok. Veľmi sme chceli ísť hrať ako Slovenky, lebo jednak máme zopár kvalitných hráčok ktoré v spojení s mladou krvou a perspektívnými babami môžu slovensky ultimate posunúť viac hore. Ambície do Norimbergu sme nemali. Už vopred sme mali dohodu, že vo vyšších kolách opäť posilníme rady Hot Beaches. Práve na tomto turnaji sa aj ukázalo, že slovenský ženský tím, má ešte stále čo robiť aby vyhrával turnaje vo svojom regióne. Dokonca sme nedokázali uhrať ani postupové miesto, čo si zase myslím, že trochu tréningu by to ľahko vedelo doladiť. Najväčším úspechom by bolo 2 miesto a solídna hra proti Hot Beaches. To miesto sa nám nepodarilo získať a hra proti Hot Beaches bola solídna do stavu 3:3. Aj keď popravde musím povedať, že som bola príjemne prekvapená hrou našich báb. Tu však vidieť, že Hot Beaches je tím, ktorý je úrovňou niekde inde. Aj v malom počte majú tak vyrovnaný tím, že žiaden súper im nedokázal dať viac ako 4 body. A to najviac sme s nimi uhrali práve my. Hot Beaches je európska top špička a žiaľ, alebo chvalabohu, vo svojom blízkom i ďalekom východnom okolí nemajú súpera. Najväčším rivalom sú nemecké Woodchicas. Napriek tomu bola posledná hra veľmi pekná, my sme sa veľmi snažili a myslím si, že ani HB nemohli poľaviť zo svojho tempa a určite z našej strany to bola najlepšia hra na turnaji. Na tento zápas sme sa dostatočne nahecovali, pretože sme chceli našim niekdajším spoluhráčkam ukázať, čo v nás naozaj drieme a že budú mať ťažký boj o každý bod. Samozrejme všetko v duchu spirit of the game. Mimo ihriska sa zo súperiek opäť stávajú veľmi dobré kamarátky.

Keďže bol spomenutý Norimberg, do ktorého sa baby z Hot Beaches dostali, a ktorý sa uskutoční tento víkend, tak sa k nim ešte nachvíľku vráťme, ako to bude so Slovenkami v ich zostave?

Do Norimbergu za Hot Beaches zo Slovenska pôjdu asi všetky baby, ktoré boli v príprave. V Nemecku chceme jednoznačne postúpiť a hoci sme na WUCC skončili ako 2. najlepší európsky tím, vôbec to nebude ľahké. Jednoznačne najťažší zápas očakávam s už menovanými Woodchicas. Taktiež druhý kvalitný nemecký tím Jinx môže pomiešať kartami a samozrejme Copenhagen z Dánska. Nie som si istá ale postupové bidy sú len 2 alebo 3, takže sa budeme musieť sakra snažiť a nič nenechať na náhodu. Bojovať do konca o každý zápas, o každý bod. Cieľ je jasný – Majstrovstvá európy EUCR Blanes Španielsko zhruba o mesiac na to. A treba dodať, že bude ťažké sa tam dostať, pretože aktuálna Európska babská špička sa sústreďuje práve v našom regióne.

Počas rozhovoru sme ešte stihli prebrať veľa ďalších tém, ktoré sa pokúsim zhrnúť tak, aby sa to dalo prečítať v rozumnom čase. Zistil som, že zostaviť babský tím na aktuálne Majstrovstvá Slovenska v Trnave by bolo síce super, ale po skúsenostiach z českej ligy, kde aj Hot Beaches prehrávali, by to bolo podľa Čolky frustrujúce, a tak baby budú zrejme hrať vo svojich domovských kluboch, a že Outsiteri budú chcieť na MSR vyhrať. Ako veľký sen do budúcna uviedla Čolka zavedenie Ultimate na stredné školy, aby sa rozšírila základňa mladých hráčov na Slovensku, a aby sme dokázali držať krok so špičkou. Taktiež uviedla, že je veľmi spokojná s fungovaním Slovenskej Asociácie Frisbee, ktorá má ciele podporovať mladých a rozšíriť frisbee ďalej na školy a za hranice západného Slovenska. A keďže reč padla aj na Slovenskú reprezentáciu, tak treba spomenúť, že SAF už rieši, v akom zložení pôjde naša repre na budúcoročné Majstrovstvá Národov a aká varianta tímov bude pre Slovensko najvýhodnejšia, ale všetko sa ešte uvidí od samotných hráčov, počtu a kvality záujemcov o tento budúcoročný vrchol reprezentačnej sezóny.

A na záver neostáva nič iné než sa poďakovať Čolke za nadštandardnú spoluprácu pri tvorbe rozhovoru, popriať jej do budúcna do všetkých zápasov (okrem tých proti Trnavákom) veľa šťastia a pozisťovať, aké sú jej plány na nastávajúci zbytok prázdnin.

Teším sa na Prahu, najbližších 5 mesiacov strávim v Prahe, na tréningy zo Žlutou Zimnicou. A taktiež som dostala ponuku hrať na Olgoj Chorchy Trophy so Zimnicou, čo je príjemný plážový turnajík v Plzni, spolu s grilovačkou. Aspoň dúfam. No a samozrejme, že sa teším na Norimberg a dúfam, že postúpime, v tom prípade sa budem tešiť na Španielsko.

Nech sa to teda podarí
Miki